Share This Article
Poznáte ten intenzívny pocit, keď pri plánovaní svojho dovolenkového pobytu myslíte na to, že ste presurfovali a pregooglili všetko, čo sa dalo a nemá vás už, čo prekvapiť? Ako to už chodí, vždy sa niečo nájde. Naposledy pri návšteve Vysokých Tatier. Trafila ma reklama na Večeru pod hviezdami. Skalnaté Pleso poznám relatívne dobre hlavne zo zimnej lyžovačky, možnosť zažiť ho vo večernom svetle zaujala a rozhodla. Ešte aj polovička sa z možnosti zažiť Večeru pod hviezdami „nečakane“ potešila tiež. Deň D prišiel.
Večerná jazda začína
Večerná jazda začína pri Music Pube Humno v Tatranskej Lomnici, kde zaparkujeme a po registrácii naberieme kurz k lanovkám. Čaká nás vývoz do medzistanice Štart a potom na Skalnaté Pleso. Už jazda na Štart oranžovou šesťsedačkou v podvečerných hodinách je zážitok sám o sebe, pretože v porovnaní s pôvodnou kabínou sú výhľady a pocity, že ste v kopcoch, asi 100x intenzívnejšie.
Dýchate zhlboka vzduch, ktorý si inak užívajú len vtáci, ktorých performance si užívate všade naokolo. Alebo je to už môj žalúdok? Jazda prvou lanovkou končí a to nás ešte stihne rozosmiať obsluha, ktorá so zdvihnutým ukazovákom nahlas recituje manuál pre vystupovanie „ešte nožičky hore, ešteee a teraz hop“. Zasmejeme sa a prestupujeme do modernej kabíny, ktorá nás zo Štartu vytiahne na Skalnaté Pleso. Slnko už dávno zapadlo za tatranský hrebeň, no spolu s mrakmi čaruje ďalej. Keď vystupujeme na Skalnatom, môj zrak odtrhne od veľkolepého Lomničáku až sekt, ktorým nás pri vstupe do reštaurácie vítajú. Už len letmý pohľad na ďalekohľad pripravený na terase a vstupujeme do reštaurácie Panorama.
Moderná história
Priestory, v ktorých kedysi sídlila horná stanica kabínkovej lanovky na Skalnaté Pleso, sa zmenili na moderne a funkčne zariadený priestor s obrovskými oknami doplnený o dizajnové svetlá. Večerná atmosféra je v porovnaní s dennou o level ďalej. A nielen kvôli ženskej kapele La Speranza😊.
Na toto sme sa tešili
Po privítaní TO prichádza. Pozvaniu k bufetovým stolom predchádza informácia od hostiteľky, na čo všetko sa môžeme tešiť – jedlo, pitie, hviezdy, kultúra. Uff, dosť na jeden večer. Ale poďme pekne po poriadku. Už vstup do reštaurácie so stolmi prehýbajúcimi sa vkusne naaranžovanými pochúťkami naznačuje, že večera bude dlhá. Tu si pomôžem jedálnym lístkom, na ktorom sme našli:
Predjedlá
- fingerfood terinka z kozieho syra a rajčín
- fingerfood s fermentovanýn lososom a červenou repou s chrenom
- fingerfood s kačicou a zeleninovou Quinoou
- bufet šalát (miešaný z čerstvej zeleniny, listový, zemiakový, coleslaw)
Polievka
- smotanovo hríbový krém
Hlavné jedlá
- tradičné bryndzové halušky s praženou slaninkou
- noky s restovaným špenátom a rajčinami
- kurací rezeň picatta
- bio kravský syr údený
- sous-vide krkovička na dusenej červenej kapuste
- hovädzie ragú na červenom víne
Prílohy
- parená maslová zelenina
- pražené zemiaky v šupke
- dusená ryža
- žemľová knedľa
- variácie rôzneho pečiva
Dezerty
- mini vafle so šlahačkou a ovocím
- Panna cotta s ovocím
- malinový brownies
- ovocie
Priznávam vopred. Neochutnal som všetko. Nedalo sa. Už po prvých jednohubkách som pochopil, že tradičné slovenské „ochutnám zo všetkého“ ostane z „kapacitných dôvodov“ za dverami. A tak som sa snažil hlavne vychutnávať. Kozí syr bol výborný, kačica delikátna, noky s restovaným špenátom a cherry paradajkami nemala chybu. Nadšenie z dobrého jedla ale čoskoro vystriedal dobre známy pocit, kedy oči pokračovali v degustácii, ale zvyšok organizmu jednoducho zatiahol rolety a pohľad na plné stoly ostal v polohe ťažkej provokácie. Panna cotta s ovocím bola pôvodne zamýšľaná ako ľahká sladká bodka na záver, no pri pohľade na mini vafle so šľahačkou a ovocím sa nedalo odolať. Prvé hviezdičky sme tak videli ešte pred tými nebeskými.
Po dobrom jedle sme sa vydali pozrieť aj na skutočné hviezdy. Žiaľ, mraky zatiahli oponu a jediné hviezdy, ktoré nám ostali, boli tie na premietacom plátne v kaviarni, kde náruživý astronóm svojmu auditóriu vysvetľoval tajomstvá tmavej oblohy. Keďže ani ja, ani moja partnerka nie sme prednáškové typy, vyrazili sme na vyhliadkovú vežu Encián.
Magická bodka na záver
Zlé, zlé, zlé načasovanie 😊. Po poriadnej večeri sa nám po schodoch stúpalo viac ako ťažko. Napriek tomu prvý krok na terase a zmysly ožili. Ťažko povedať, či to bolo sviežim tatranským vzduchom alebo mrakmi visiacimi nad žulovými stenami Kežmarského a Lomnického štítu, ale precitol som veľmi rýchlo. Magické miesto. Podo mnou okno reštaurácie žmurkajúce v šere smerom do podhoria ako maják, pred nami skalné steny, prevaľujúce sa mraky, vietor, do toho úryvky Cohenovej skladby Hallelujah prichádzajúce z diaľky. Nemusíte mať pred očami gýčový obrázok zapadajúceho slnka, aby ste si užili jedinečnú chvíľu v kopcoch spolu s influencermi usilovne krčiacimi nožičky podľa insta manuálu základných polôh. Takýto surový moment vám oveľa rýchlejšie dá pocítiť, čo sú to hory. A možno ešte intenzívnejšie, ako idylická panorámka s plechovou oblohou. Schádzame z veže a zastavíme sa v Galérii Encián – výstava obrazov, historické foto z výstavby lanovky, nečakané veci na nečakanom mieste, palec hore. Cestou z galérie schádzame po schodoch a bavíme sa odkazmi dávnych návštevníkov vrytými do tehál, z ktorých budovu aj vežu postavili. Toto je fakt dobrá bodka. Bodka za večerou pod (skrytými) hviezdami. Bodka za príjemným časom na výnimočnom mieste s výnimočným človekom.
PS: Lanovka nás zváža dole. Kým poniektorí účastníci „zájazdu“ využívajú možnosť bezplatného vstupu do Music Pub-u HUMNO, už to nedávame. Dobré jedlo a Cohen v hlave urobili svoje.
