Share This Article
Bojíte sa liezť, ale napriek tomu si chcete vychutnať výhľady z jedného z najvyšších vrcholov Vysokých Tatier? Tak poďme na to.
Lomnický štít sa nachádza vo východnej časti Vysokých Tatier a vypína sa nad obcou Tatranská Lomnica, z ktorej je možné sa naň dostať lanovkou. Tá sa začala budovať v roku 1936 a slávnostne otvorená bola o 5 rokov neskôr.
Počasie ako na objednávku… alebo aj nie?
Vyrážame z totálne hustej hmly, ktorou je pokrytá celá Hornádska aj Popradská kotlina. V Tatranskej Lomnici sme o 8:00 ráno a čakáme na spustenie lanoviek, aby sme sa mohli vyviezť na druhý najvyšší vrchol Vysokých Tatier – Lomnický štít. Je krásny jarný deň, slnečno, bezvetrie a zdola sa kocháme pohľadom na mohutný štít, ktorý je krásne nasvietený ranným slnkom. Veľmi sa tešíme, lebo predchádzajúce dni dole pršalo, hore snežilo, bolo zamračené niekoľko dní po sebe a práve na tento deň hlásili zmenu k lepšiemu. Upierame zrak hore a pevne veríme a dúfame, že takéto dokonalé podmienky zotrvajú, kým prídeme hore. Sem-tam sa prevaľuje nejaký mráčik, inverzia sa pomaly posúva, takže nič nie je isté a štít sa môže hocikedy ponoriť do bielej tmy.
Stratení na Skalnatom plese?
Najvýhodnejšie je si lístky na lanovky zakúpiť vopred cez Gopass, nielen pre výhodnejšiu cenu, ale aj preto, aby sa vám vôbec ušli. Najmä v hlavnej sezóne sa stáva, že lístky na Lomnický štít sú často vypredané.
O 8:30 nastupujeme do sedačkovej lanovky, z ktorej ale prestupujeme do novej a priestrannej kabínky na Štarte. Čím ideme vyššie, tým sa pomaly zahaľujeme do hustých mrakov a viditeľnosť je čím ďalej, tým horšia. Po vystúpení na Skalnatom plese je tak nulová viditeľnosť, že napriek tomu, že som na Skalnatom plese bola neraz, netuším, kam ísť, či hore, dole, doprava, doľava, proste nikde nič. Lovila som v pamäti, kde je budova, vedela som, že je niekde napravo a trošku nižšie oproti výstupnej stanici, a tak sme začali kráčať, ale nech som sa otočila na akúkoľvek stranu, nikde nebolo nič.
Až keď sme boli úplne pri budove, tak sa začali objavovať jej obrysy. Sledujeme webkamery, ktoré na štíte ukazujú dokonalé podmienky a slniečko. Modlím sa, aby to vydržalo, pretože ten hustý mrak, v ktorom je zahalené celé Skalnaté pleso, sa môže kedykoľvek zdvihnúť a uvidíme si tak maximálne svoju špičku topánky. Presne o 9:00 nasadáme do malej kabínky, v ktorej s nami sedí aj pracovník – obsluha lanovky.
Stúpame a dúfame…
Po krátkej chvíli vychádzame z hustej hmly a otvára sa nám neskutočný pohľad na samotný štít a Lomnické sedlo, v ktorom prebieha dokonalá jarná lyžovačka a vládne tam priam gýčové počasie. Obzriem sa dozadu a vidím asi najdokonalejšie podmienky, aké si človek v horách môže priať. Všetko pod nami je zahalené v hustej inverzii, ktorá nemá konca a vyzerá ako taká nadýchaná perinka. Veľmi sa tešíme a nevieme sa dočkať, kedy vystúpime z lanovky. Výška je to teda poriadna, žalúdok sa prevráti nejednému návštevníkovi, ktorému výšky nerobia zrovna najlepšie. Po asi 5 minútach vystupujeme z lanovky priamo do budovy, v ktorej vystúpame po schodoch až do vrcholovej kaviarne, z ktorej hneď vychádzame von a ocitáme sa na vrchole Lomnického štítu vo výške 2 634 m n. m.
Stihli sme to!
Je slnečno, teplo, pod nami je hustá inverzia, kam až dovidíme, dookola sa prevaľujú mohutné mraky, no proste nádhera. Prechádzame sa hore-dole, pri obchádzke po zabezpečenom chodníku si môžete vychutnať výhľady na každú stranu (predtým som si myslela, že miesta na pohyb je oveľa menej a je to len tá legendárna plošinka). Vychutnávame si pohľad na zahalené Skalnaté pleso, ktoré sem-tam vykukne, Lomnické sedlo, ktoré sa zdá byť úplne maličké (a pritom zo Skalnatého plesa už aj samotné sedlo pôsobí mohutne), prejdeme ďalej dozadu a kocháme sa pohľadom do Malej Studenej doliny, v ktorej dominuje Téryho chata, ktorá je rovno pod nami spolu so zamrznutými Piatimi Spišskými plesami. Za Priečnym sedlom je schovaná Veľká Studená dolina so Zbojníckou chatou, nad ktorou sa vypína Slavkovský štít, vzadu sa črtá Gerlach. Dokonca vidno aj vzdialenú Babiu horu v Oravských Beskydách.
Ako na dlani máme aj Kráľovu hoľu s celým hrebeňom, ktorý pokračuje Orlovou, Bartkovou atď. Na opačnej strane pozorujeme Jahňací štít, krásnu panorámu Belianskych Tatier, v pozadí ostro vystupujú pieninské Tri koruny. Chodíme dookola a nevieme, kam sa skôr pozerať. Som veľmi vďačná za tieto dokonalé podmienky, ako vravím, krajšie to ani nemohlo byť. Čo silno umocňovalo náš zážitok, bolo to, že sme na vrchole boli osamote. To, že sme šli skoro ráno prvou možnou lanovkou a dátum našej návštevy nebol nejako extra atraktívny (bolo už po polovici apríla), nám zabezpečilo možnosť zažiť jedinečnú atmosféru Lomničáku, ktorý bol v tej chvíli len pre nás.
Nachádza sa tu fyzikálno-astronomické observatórium SAV a stanica SHMÚ. Ide o najvyššie položené pracovisko na Slovensku. Na vrchole štítu sme strávili 50 minút. Komu sa máli, na samotnom štíte je možnosť stráviť noc, ktorá musí byť iste nezabudnuteľným zážitkom.
V kaviarni Dedo sme si dali kávičku, poobzerali fotky z výstavby a po vyhlásení nášho čísla sme smerovali do lanovky, ktorá nás zviezla späť na Skalnaté pleso. Vrátili sme sa do „luxusného počasia“. Nebolo opäť vidno ani na krok, avšak na chvíľku sa oblačnosť roztiahla a ukázal sa nám čiastočne štít aj so sedlom. Mali sme šťastie, lebo asi hodinu po našej návšteve sa do hustej oblačnosti ponoril už aj samotný štít, nuž, v horách je to jednoducho niekedy aj o šťastí.
Keďže snehu bolo ešte na rozdávanie, možnosť sa dole zviezť lanovkou neprichádzala pre mňa do úvahy, takže naspäť som si to zlyžovala a vychutnala som si perfektnú a poslednú lyžovačku tejto sezóny v miestach, kde som ju v decembri aj začala. 😊
Tento článok vznikol v spolupráci s MTHIKER.sk.
Autor: Nely
