Share This Article
Kam za lyžovačkou do zahraničia? Ukážeme vám časť rakúskych Álp, kde sa nudiť rozhodne nebudete.
Na dovolenku v Rakúsku sme sa nesmierne tešili. Už doma sme si na gopass.travel vyhliadli strediská, ktoré chceme navštíviť. Voľba padla na viaceré z nich, ktoré sú relatívne blízko seba. Okrem toho tam sú aj bohaté možnosti na skialp a bežkovanie. To je niečo pre nás! Nadšení balíme všetky druhy lyží (bežkárske, zjazdové, skialpové) a vyrážame.
Naším cieľom je malebná obec Mallnitz uprostred hôr, kde prichádzame podvečer po 8 hodinách cesty z Liptovského Mikuláša. Prečo práve Mallnitz? Obec je akurát tak v strede medzi piatimi strediskami, kde vieme využiť Gopassy. Ale pekne postupne.
1. deň – lyžovačka na ľadovci
Každé ráno vyzeralo rovnako. Budíček o 7.00hod., pri raňajkách pozeráme počasie a podmienky v strediskách, rozhodujeme sa, kam ideme, nakladáme lyže a vyrážame. Prvý deň padla voľba na Mölltaler Gletscher – stredisko, ktoré je od nás vzdialené cca pol hodiny. Vietor má na horách síce pofukovať, no nie je to až také strašné. Navyše, ďalšie dni má vraj zosilnieť. Pri nepriaznivých podmienkach býva totiž stredisko úplne zatvorené a my si ho predsa nechceme nechať ujsť. Ako sa nakoniec ukázalo, urobili sme dobre. Nasledujúce dni bol Mölltaler úplne zatvorený.
Parkujeme priamo pod nástupnou stanicou (zadarmo), v Gopass aplikácii ešte kontrolujeme podmienky, aktivujeme skipasy a ide sa na to. Vstup do tohto strediska bol pre nás tak trochu netradičný. Nasadáme do podzemnej lanovky s názvom Gletscher Express, ktorá nás vedie popod horu. Vystupujeme a tu sa nám uprostred hôr otvára úplne iný svet. Nasleduje kabínková lanovka Eisseebahn a my sa už nevieme vynadívať. Pred nami sú nádherné široké nedotknuté zjazdovky obklopené horami. Nevieme, či ísť skôr lyžovať, alebo sa kochať výhľadmi, alebo navštíviť reštauráciu Eisee s obrovsku terasou a panoramatickými výhľadmi. Kombinujeme to a ako lyžujeme, tak každú chvíľu zastavujeme a proste si to užívame.
Počasie je príjemné, slnečné, no so stúpajúcou nadmorskou výškou stúpa aj sila vetra. Kvôli tomu sú tie najvyššie položené zjazdovky zatvorené a lanovky tam nepremávajú. Na najvyšší bod strediska a vrch Schareck (3 122 m n. m.) sa nedostaneme, čo je škoda, no užívame si lyžovačku aspoň na tých otvorených častiach. A to doslova užívame. Žiadne čakanie v rade, žiadne tlačenice na zjazdovkách, až nám to nejde do hlavy, ako je to možné, keď stredisko nie je ani celé otvorené. Nejdeme sa nad tým zamýšľať a vychutnávame si poloprázdne svahy, miestami úplne len a len pre nás. O tretej to už vietor naozaj myslí vážne a stredisko sa uzatvára. Séria veterných dní začína. My si s ňou však hravo poradíme. 🙂
2. deň – bežkovanie a relax v Bad Kleinkirchheim
Počasie nevyzerá dobre. Už ráno pri otvorení balkónových dverí nám je jasné, že lyžovať tu v týchto horách bude dnes nemožné. V pláne bolo stredisko Heilgenblut am Grossglockner, nachádzajúce sa na úpätí najvyššieho vrchu Rakúska – Grossglockneru (3 798 m n. m.), no práve v týchto končinách je vietor najsilnejší a stredisko je pre zlé podmienky zatvorené. Podobne sú na tom aj susediace strediská – Mölltaler Gletscher a Ankogel Mallnitz. Všetky tri sa nachádzajú v najvyššom pohorí rakúskych Álp – Vysoké Taury, ktoré boli celý týždeň tak trochu prekliate. Nevadí. Nasleduje plán B.
Neďaleko, trochu južnejšie, máme na našom zozname ďalšie 2 strediská. Počasie hlási na juhu oveľa prívetivejšie podmienky, no čas je už pokročilý a tak sa dnes rozhodujeme pre bežky. Smerujeme do hodinu vzdialeného mestečka Bad Kleinkirchheim, ktoré je doslova srdcom obrovského lyžiarskeho strediska. Ale o tom potom. Dnes tu ideme preskúmať bežkárske trate, o ktoré tu takisto nie je núdza. Už doma sa nám toto mestečko zapáčilo a naplánovali sme si, že tu chceme zažiť 3 veci – lyžovanie, bežkovanie a wellness. Po príchode sem sa nám tu zapáčilo ešte viac. A aj to počasie sa nám zapáčilo. Žiadny vietor, iba slnko, doslova iný svet.
Prichádzame na neplatené parkovisko vedľa wellnessu Thermal Römerbad, kde začínajú aj bežkárske trate a takisto je tu jedna z mnohých nástupných lanoviek. V čase našej návštevy tu bol upravený len jeden 8 km okruh, tratí tu je však omnoho viac. Ale to bežkovanie, jedna radosť. Terén je skôr rovinatý, sem-tam mierny kopček, a ide to ako po masle. Ideálne aj pre začiatočníkov. Dáme si 2 okruhy a sme spokojní. A aká by to bolo lyžovačka bez sauny? Sauny máme veľmi radi a sme plní očakávania.
Najprv navštívime len bazénovú časť, ktorá nie je veľmi veľká. No ten vonkajší bazén hovorí za všetko. Kúpanie sa priamo pod zjazdovkou malo niečo do seba. Čľapkať sa vo vode však nikdy nejak extra dlho nevydržíme, a tak smerujeme do saunovej časti. Tu to nejde opísať slovami ani fotkami (keďže fotenie je tu zakázané). Proste „Wau!”. Na návštevu každej sauny by sme potrebovali celý deň. A nielen sauny, ďalšie bazény s ešte lepšími výhľadmi, vírivky, ľadové kade,… Ak ste milovníci sáun, odporúčame tu prísť pokojne aj na celý deň. Ideálna voľba, keď sa počasie zhorší. A tak zrelaxovaní, spokojní, vysmiati a zároveň príjemne unavení zakončujeme náš druhý deň.
3. deň – slnkom zaliaty Goldeck
Vysoké Taury hlásia opäť búrlivý vietor. Rozhodnutie ráno je teda rýchle, ide sa opäť na juh. Tentokrát smerujeme do strediska Goldeck, pol hodinu od ubytovania, takže ani cesta nie je dlhá. O deviatej už nasadáme do kabínkovej lanovky z dolného neplateného parkoviska. Cesta lanovkou bola dlhá, prekonali sme 1 233 výškových metrov, vyše 3 km a dostávame sa na stanicu Bergstation. Až tu začína raj pre lyžiarov.
Stredisko nie je až tak veľké, je tu 25 km upravených zjazdoviek, 2 detské vleky a 2 sedačkové lanovky. My sme celý deň využívali práve tieto 2 sedačky a zalyžovali sme si parádne. V týchto južnejších končinách neboli ani náznaky vetra, až sa nám nechcelo veriť, že pár km ďalej panuje víchrica. A zjazdovky? Široké, upravené, dokonalé,… Nejdem to vychvaľovať do nebies, ale ako na Mölltaleri, tak aj tu majú tie zjazdovky poriadne premakané. Svahy tu sú skôr miernejšie a nachádzajú sa tu len modré a červené náročnosti. Asi preto sme tu stretli dosť detí. Pre rodiny a učenie sa ideálne stredisko, ale aj pokročilí si tu nájdu svoje. A keďže sa na lanovky vôbec nečaká (neviem, či to je tak vždy, alebo len my sme mali to šťastie), človek tu má po celom dni fakt dosť.
No my sme sa nechceli uštvať a našli sme si parádnu vyhliadkovú plošinku na najvyššom bode strediska – vrchu Goldeck (2 142 m n. m.), kde sme si dávali v priebehu dňa pauzy. Pred nami bol dokonalý výhľad na Julské Alpy. Viditeľnosť bola perfektná a pozorovať sme zreteľne mohli Mangart, Triglav a ďalšie velikány.
Z Goldecku si so sebou odnášame opálenie a sme plní očakávaní, čo si pre nás počasie prichystá ďalšie dni. Odíde búrlivý vietor a vychutnáme si poriadnu lyžovačku pod Grossglocknerom?
Tento článok vznikol v spolupráci s MTHIKER.sk.